Firewalking alebo Ako som bosá prešla cez 580 °C žeravé uhlie

002

Je to presne 1 rok, čo som sa prihlásila na kurz Objav svoju silu. Kurz, ktorého vyvrcholením bol Firewalking, čiže prejdenie cez 600 °C žeravé uhlie.  Pri vypisovaní prihlášky som nevedela, čo ma čaká a popravde som to nejak v sebe ani neriešila.

Až nadišiel deň D…

Na 2-dňový seminár som dorazila plná očakávaní a plná otázok bez odpovedí. Nechala som v daný deň čas jednoducho voľne plynúť  a poctivo som realizovala všetky cvičenia a techniky, ktoré po celý deň prebiehali. K niektorým otázkam sa mi pomaličky začali objavovať aj odpovede. Niektoré sa mi možno v danú chvíľu nepáčili, inými som bola nadšená, ale pamätám si na tie pocity vo vnútri seba, keď som si len odpovedala “Ahaaa” a o chvíľu znovu. Vtedy som pochopila, čo všetci koučovia nazývajú tzv. “Aha momentami.” Je to ten vnútorný pocit, keď zrazu viete, že ste niečo pochopili :-)

Prichádzal večer a usporiadatelia založili vonku dva veľké, niekoľko metrov dlhé ohniská. Keď som tie vatry uvidela horieť a zostala stáť rovno pri nich, tak  moje nadšenie vystriedalo vnútorné napätie a strach. Páľava horiacich plameňov vo mne vyvolávala rešpekt a pochybnosti. Doslova som cítila, ako sa mi pri pohľade do ohňa zovrelo hrdlo a môj vnútorný hlas mi šepkal: “Cez toto chceš prejsť bosými nohami? Si blbá? Veď si upečieš nohy za živa!”

Usporiadatelia nás však začali na firewalking pomaličky pripravovať. Začali nás zoznamovať s tým, čo nás čaká a ako bude celý proces prebiehať. Začala sa samotná príprava na firewalking.

Vybrali sme sa do náhodných dvojíc. Dvaja úplne neznámi ľudia, dve do vtedy nepoznajúce sa ženy.  Dve ženy s výrazom v tvári, v ktorom bolo jasne vidieť milión otázok a svojich vlastných pochybností. Počas prípravných cvičení, ktoré trvali asi pol hodinu- hodinu, sme si čoraz viac pozerali vzájomne do očí. Videla som v nich zrazu prepojenie, dôveru a oporu.

V prípravných cvičeniach sme neustále dokola trénovali 100% sústredenie sa. Vedomé sústredenie sa na to, že zem, po ktorej chodím, ma chladí. Okrem toho sme si v duchu neustále opakovali svoj príbeh, ktorý máme spojený s prejdením po uhlí. Každý sme za tým mali iný príbeh, inú symboliku. I ja som mala za týmto “aktom” prejdenia na druhú stranu žeravých uhlíkov  svoj symbol.  Svoje vnútorné presvedčenie, že keď dokážem prejsť na druhú stranu, keď dokážem túto pre mňa logicky nelogickú vec,…  čo presne to pre mňa znamená, čo sa tým vo mne vyrieši.

A tak sme trénovali a trénovali… a pochybnosti pomaličky odchádzali. „To dáš!!“ zrazu počujem svoj vnútorný hlas.  “Dám to!” pamätám na tieto moje slová, keď zrazu nastal vo mne vnútorný pokoj a rozhodnutie. Od danej chvíle som proste vedela, že po ohni prejdem. Nevedela som ešte ako to urobím, ale vedela som, že to urobím.

Hromadne sme sa presunuli k ohnisku, ktoré bolo vonku pred budovou. I keď bolo vonku príjemne, od bosých nôh nám bola trochu zima a tak sme zoradení do rady tancovali v rytme hudby a povzbudzovali tých, čo boli na rade.

006Po chvíli sa dostal rad aj na mňa. Stála som tam pred kobercom rozžeraveného uhlia a pozerala sa do známych očí na druhej strane žeravého koberca. Nič a nikoho som zrazu nevnímala. Videla som pred sebou len svoj cieľ, svoj symbol. Vnímala som len svoj nádych, výdych, nádych, výdych a vnútorný hlas, ktorý mi vravel: “Poď! Dokážeš to! Ty to dáš!” Vykročila som a prešla som celý niekoľko metrový pás. Nič som necítila- horúčavu, teplo, proste nič. Až po prejdení sa mi spustil ten úžasný pocit úľavy toho, že som svoj cieľ dosiahla. Že som to dokázala! Že symbol, ktorý som mala s plameňmi spojený, zostal tam v ohni a ja môžem ísť vo svojom živote ďalej, už bez týchto svojich vnútorných strachov a pochybností o sebe. Akoby som prešla po moste ponad priepasťou.

Začala som zrazu od radosti skákať spolu s ostatnými a nezastaviteľne plakať od návalu šťastia. “Ty si to dala! Ty som to dokázala!” vykrikoval mi stále môj vnútorný hlas. V tom ma zrazu napadlo si skontrolovať nohy, či nie sú popálené. Zvláštne bolo pre môj mozog zistenie, že ich mám bez jedinej popáleniny, bez jediného pľuzgierika. A v tej chvíli sa v mojej hlave spustila vlna myšlienok, ktorá ako keby čakala na tento moment…

Uvedomila som si, že firewalking alebo inak povedané prechod cez žeravé uhlie, je naozaj o viere, o vnútornom presvedčení a rešpekte. Rešpekte k sebe a k danej situácii. Nie je o žiadnom tranze alebo hypnóze, či davovej psychóze. Ide o 100 % sústredenosť, o vedomé a slobodné vnútorné rozhodnutie sa, napojenie sa na svoju vnútornú silu a vieru v seba.

Pochopila som, že prechodom ohňa prekračujem vlastné vnútorné strachy, bariéry a limity, ktoré som si rokmi nazhromaždila a ktoré mi bránia v mojom osobnom napredovaní. Pochopila som, že tak ako oheň, môžem vo svojom bežnom živote prekonávať čokoľvek. Prekonávať akékoľvek svoje limity a strachy. Proste: keď som dokázala prejsť po žeravom uhlí, tak dokážem prekonať aj iné prekážky!

facebook paci sa vam tento clanok

 

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


7 + deväť =